petits*poissons

z posledných troch dní som sa snažila archivovať v hlave čo najviac zážitkov, ako sa dalo, ale vzhľadom na množstvo alkoholu, ktoré som vypila a mrte jointov, ktoré som vyfajčila, si, pochopiteľne, určite nespomeniem na všetko. v piatok ráno som sa zobudila okolo ôsmej. večer pred odchodom sme sa nečakane opili a spráskali jak bomby a domov som prišla kdesi o druhej, takže ráno som mala hlavu ako melón a strašne mi v nej brnelo, čo značne spomalilo proces balenia vecí. dohoda znela, že ma zu vyzdvihne okolo štvrť na desať, čo znamenalo, že som na ňu od štvrť na desať čakala pod bránou asi dvadsať minút. za tú dobu som zistila, že meteorológom prognózy nevyšli, lebo vonku bolo teplo jak v lete (!) a ja som sa ojebala, lebo som mala zbalené samé teplé veci. najprv sme mali nabrať opálku a o desiatej sa stretnúť so škrupom a ostatnými. na opiho sme čakali ďalšiu polhodinu (stavím sa, že sa začal baliť práve v tom momente, ako sme so zu prišli pre neho), potom sme peknú chvíľu čakali na škrupa, lenže ten debil ešte spal (na čo sme sa vlastne dohadovali vôbec?!?). nakoniec sme sa rozhodli, že zu, opi a ja pôjdeme osve. takže hybaj ho zameniť kořuny, rýchle a smradľavé raňajky (dostala som chuť na tuniakovú bagetu s cibuľou) a potom sme si už spokojne prdkali po diaľnici, smer hradec králové. nemali sme mapu, iba takú úplne napiču, takže sme skoro celú cestu išli samými obchôdzkami, pretože, prisahám, všetky cesty vedúce do nášho cieľa v tom čase opravovali. zistila som, že by som sa ako navigátor neuživila, lebo mojou vinou sme si ešte spravili okružnú jazdu cez pardubice. no okolo piatej sme už spokojne a zmätene hľadali miestne letisko v hradci králové. aj napriek tomu, že navigačné odporúčania domorodcov a označenie v meste stáli za hovno, sme letisko našli celkom rýchlo. stanové mestá už boli plné ľudí, stanov a smetí, "parkovisko" tiež, takže sme zuzkine modré twingo zaparkovali úúúplne vzadu vpiči na konci. pred odchodom nám ušiel jeden dôležitý detail a nám až vtedy došlo, že my síce roaming aktivovaný máme, ale škrupo nie, lebo sme sa mu nevedeli dovolať. netušili sme, kedy vyrazili z bratislavy a či už vôbec dorazili a ak áno, nevedeli sme, kde sú. cesta bola únavná, takže sme si ešte pred tým, než sme začali vymýšľať nejaký plán, otvorili fľašu bacardi a začali nasávať. nestretli sme nikoho známeho, mozog sa nám zatemnil, žiaden plán sme nevymysleli a tak sme sa zmierili s tým, že ja so zu budeme mať stan úplne niekde inde ako opi, škrupo, šani a maroš s vlaďou. slniečko nám pieklo na naše pripité hlavy a ako sme ťahali svoje veci k stanovému mestu, som si už len smutne povzdychla, aká haluz by to bola, kebyže ich teraz stretneme. minútu na to sme sa objímali, nahlas vítali a tešili, že sme sa našli. stany sme si nakoniec zložili pri autách na lúke, kde sa parkovalo a ktorá susedila s hlavným b-barák live stage-om, takže, keď sme boli v stane, vždy sme počuli, čo sa hrá. tam sme potom vypili ďalšiu fľašu bacardi a ešte aj nejakého ovocníčka (alebo viacerých ovocníčkov?), ale teraz si ani za boha nespomeniem, či to bola čerešňa, hruška, marhuľa alebo niečo iné… keď sa zotmelo, nastal čas vybaviť si vstupy. pri búdke s akreditáciou bolo mrte ľudí, rada aspoň na hodinu, ale načo by sme čakali v rade, keď sa môžeme predbehnúť? a prečo by sme sa nepredbehli, keď sme opití? tých za nami sme asi dosť nasrali, ale to nás vôbec netrápilo, pretože sa riešil oveľa dôležitejší problém. opi nemal vstup na svoje meno, ale na meno viktorovej frajerky, ktorá neprišla. a to bol kameň úrazu, pretože tete v okienku sa to najprv snažil vysvetliť najebaný škrupo a potom nie menej najebaný opálka. márna snaha, obrovská zábava. vstup sa k spokojnosti všetkých zúčastnených strán nakoniec vybavil a mohlo sa pokračovať v tom, prečo sa sem išlo – the zábava. potom som už nenahrávala, tak si nie som istá, či som išla do areálu a až potom som únavou zaspala v stane, alebo či som sa nevrátila do stanu rovno od akreditačného okienka. v každom prípade som mala prudké kolotoče a preto mi bolo jedno, že som nevidela skinny man-a ani dj vadima. zobudila som sa až vtedy, keď som zistila, že tá namakaná hudba, ktorú počujem, sa mi nesníva, ale že to je inspectah deck, ktorý už minimálne hodinu dával na hlavnom stage-i. vystrelila som ako rýchla šípa a užila si od neho aspoň posledné dva tracky. keďže zu ostala spať v stane a ostatní boli nevedno kde, išla som si kúpiť piť. v stánku som stretla týpka, ktorý vyzeral úplne ako bedňo s českým akcentom, prisahám. tak s ním som sosala v báre, viedla tupé reči a potom sme v semtex arene zatrepali krpcami na dj mike-a (podľa času predpokladám, že to bol on). bedňo sa mi ale potom stratil a ja som sa o chvíľu vyhulovala s ďalším týpkom, čo vyzeral, že si pomýlil festival a miesto na summer of love zabočil na hip hop kemp. nagelované vlasy, čierne tielko s ornamentom vpredu, zvoňáky… aspoň, že mal tú fajku. zaujímalo ma, či mám mylný úsudok, alebo či naozaj chodí na techno, tak som sa ho na to opýtala. odpovedal mi, že nie. ako hiphoper rozhodne nevyzeral, tak ma napadlo, že s technom asi len nedávno skoncoval a nestihol si vymeniť šatník. tak som sa ho teda spýtala, že či náhodou na techno nechodil v minulosti. no a to bolo na neho asi priveľa, lebo sa bez slova otočil a odišiel preč. pokrčila som plecami a zabávala sa ďalej sama. potom ma to už omrzelo a začala som sa pomedzi ľudí drať von. a kohože nestretnem? škrupa a opálku. obrovská radosť a tešenie. rýchly presun do stanu. zobudenie juračkovej o štvrtej ráno. vypitie bližšie nešpecifikovateľné množstvo fliaš ovocníčkov. vyfajčenie johnatána. smiech. škrupo rozpráva príbeh z akreditačného prostredia. strašný smiech. za chvíľu začínam pičovať, lebo chcem ísť "žiiiiiť!!!!". potom už len pičujem. oni to už nevedia vydržať, tak sa vraciame späť do areálu, kde žijeme v hangároch a kde djs hrali all night long goody hipy to da hapy. tu by som rada podotkla, že je veľmi ťažké písať súvislý report z večera, keď som bola v stave delírium tremens a z ktorého si pamätám len útržky. tak uvádzam aspoň tie útržky: škrupiho fotodokumentácia, pekný černoch, ktorý pri nás tancuje, záverečná v hangári, smiech, presun do ďalšieho hangáru, pekný a namyslený barman, zuzkina posledná vodka, zuzka beží von, následne na to zuzkin obsah žalúdka víta nový deň, strašne sa smejem. potom stretávame pehavého a škaredého íra (ten prvý bol škaredý tiež), bavíme sa s nimi o pičovinách, potom sa bavíme na nich, bavíme sa na škrupovi a opálkovi a potom odchádzame na zaslúžený odpočinok do stanu. v sobotu ráno sme sa zobudili do ďalšieho slnečného dňa. zistila som, že môj stav sa veľmi nelíši od toho, v ktorom som zaspávala. kolotoče pretrvávali, ale čo je dôležité, neprechádzal ma ani smiech. ten bol stále prítomný, aj keď sme sa všetci vybrali do mestských lázní. a to bol úplne najlepší nápad na svete, pretože v kúpeľoch bolo moc pekne a aj tam sme si užili kopec srandy. a okrem toho – bazén s vírivkou bol dobrý relax, zdechlý tobogan sklamaním, čisté a splachovacie sociálne zariadenia príjemnou zmenou oproti smradľavým kadibúdam v kempe a nakoniec sprcha krásnou bodkou za pekne stráveným doobedím. voňaví sme peši prešli do centra mesta, kde sme si na korze našli peknú reštauráciu "u rytíře" (po našom u žitíže) s príjemnou obsluhou a pekným výhľadom na historické budovy oproti nám. za neveľké peniaze sme sa chutne najedli, až sa nám robili guče za ušami. mne sa podarilo vyrobiť trapas, pretože som vulgárne a oplzlo opisovala svoje dojmy z festivalu, čo by bolo úplne v poriadku, keby rodinka s malými deťmi sediaca vedľa nás môj výklad (nabudúce budem nadávať tichšie, sľubujem) nepočula. na svoju obhajobu by som len zdôraznila, že určite neboli zhrození iba z toho, čo som hovorila ja, pretože perly podobného charakteru pri našom stole padali aj vtedy, keď už mal slovo niekto iný. po dobrom obede nasledovala siesta v stanoch. o šiestej mali hrať indy a wich, ibaže sme sa všetci zhodli, že nemáme náladu na slušňácky a správňácky rep, ktorý sme už videli miliónkrát, takže sme si radšej ubalili brko a užívali pohodu pri stanoch. správňácky rep k nám dovial tak či tak. no a samozrejme, že sa zase pilo. neskôr, cestou do areálu som stretla pavla a keďže som v piatok večer oplieskala liter českých, nahodila som šetriaci režim, ktorý spočíval v tom, že pavel doniesol nejakú slivku, ktorú som s ním stiahla (pozor, nie celú fľašu, ok?). potom som od neho ťahala aj cigarety, no a keďže mal aj pack plný makaku, tak sme furt balili alebo si požičiavali fajky, sklenky… v areáli, kde boli koncerty, sme sa s partičkou rozdelili, lebo ja som chcela s pavlom vidieť tanečné bitky, ktoré sa odohrávali v breakdance stage-i a zvyšok dal prednosť čajovni. cestou sme sa stavili v stánku na csapó a tam sme stretli strašne zlatého nemca, volal sa že nico a bol strááááášne sladký. taký ten typ s dlhými mihalnicami a peknými očami, milou tváričkou, no taký chrumkavý anjelik. mal náušnice v obočí ako robo cvikla, ibaže on bol krásny. no tak nico bol taký ochotný, že nám poskytol papieriky a ešte bol aj taký zlatý, že nám dvom kajlavým ubalil a ešte sa s nami aj nafajčil. zlaaaaaatýýý. breakdance stage bol ale tak nafulovaný, že sme sa pobrali za ostatnými do čajovne. našli sme ich vo veselej nálade pri obrovskej fajke. maroš s opiho pomocou dali strašný rep, maroš odspieval aj nejaké árie jak v opere, no brutálne sme sa na tom peckovali, ostatní len nechápavo pozerali. asi ešte nepočuli zvuky ulice. po freestyle battli, ktorý som si nechala úmyselne ujsť kvôli kaidžasovi, prišiel na rad orion. dal celkom dobrú šou, aj keď si nie som istá, či sa mi to náhodou tak veľmi nepáčilo kvôli tomu, že som toho toľko vyhúlila. zahral všetky pecky, najviac sa mi lúbilo kam vítr, tam plášť, s ktorou mu prišiel pomôcť ego a potom pobřežní hlídka. po ňom nasledujúci foreign beggars sa mi už páčili oveľa viac a to som si bola stopercentne istá, že to neni z trávy, lebo boli úplne hustí. týpek kruto repoval a tak strašne rýchlo, že som nestíhala z toho nechápať. a nebolo to len také pusté sypanie z rukávu čo najrýchlejšie, ako to ide, ale malo to rytmus, malo to šmrnc, proste šmak! potom prišiel na pódium jeho kamoš, ktorý vyzeral ako debil, ale spustil taký beatbox, že som odpadávala. tak napríklad dal refrén out of space od prodigy a ešte do toho stihol dať aj spev. potom dal seven nation army od white stripes a na konci to zabil niečím, ale už si nepamätám, čo to bolo. a keď to dali obidvaja dokopy spolu, tak som už bola úplne v piči, že čo toto je. fakt že kruté. jediné, čo ma mrzelo, bolo to, že som svoju radosť zo zážitku nemala možnosť zdieľať so svojimi kamarátmi, lebo pavel sa išiel vyšťať či čo a nechal ma tam samú. po nich nasledovala hviezda večera masta ace, na ktorého som sa moc moc tešila. hneď prvá vec, ktorú dal, je moja najobľúbenejšia, ale užila som si aj jeho ostatné klasiky, ktoré dal. potom sme si zase išli kúpiť niečo piť a potom som si už musela sadnúť na lavičku, pretože ma brutálne boleli nohy a ledva som na nich stála. húliť som ešte vládala, tak sme znova naložili a potom na pódium došli kontrafakt. keď si to porovnám s křovákmi, bling blink repermi, pančuchármi a inými onými, ktorí vystupovali pred nimi, to bolo v skutku pôsobivé, pretože ego prišiel v čiernom obleku a rytmus v bielom. ego vyzeral trochu ako z cirkusu, pretože mal na obleku flitre, ale rytmusovi to fakt svedčalo. vtedy som zistila, že ho asi milujem. ale o tom som nechcela. prišli vo veľkom štýle, na strašnej limuzíne, wiš, doniesli si cigánsku kapelu, ktorá sa chvíľu ladila a potom už začali hrať. nesmiem zabudnúť spomenúť mariána čekovského, ktorý bol v ten večer za klávesami, lebo je to môj ďalší obľúbenec. dali staré aj novšie veci. tu si dovolím poznamenať, že podľa môjho skromného a laického názoru ich ľudia (na slovensku ani tak nie, skôr v čechách) musia úplne žrať, slovenský hip hop vo všeobecnosti tiež, pretože poznali texty a v publiku to úplne vrelo. český rep je taký čajový, stačí, že príde nespokojný slovák, zapičuje a oni sú z toho nasračky. možno to však aj bolo tak ako minulý rok, že hlavná hviezda večera dostala publikum do varu a potom prišli kontrafakt a zlizli šľahačku za neho. pred koncertom som bola pesimistická a kebyže nesedím na lavičke, tak ich ani neuvidím, ibaže sme chytili tak dobrého fleka, že som si povedala, že si ich s tou kapelou kuknem aj napriek tomu, že ich moc nemusím. po prvej veci som zistila, že sa mi to páči a tak to ostalo ešte nejaké dva tracky, lenže potom som zistila, že ma to vlastne až tak veľmi nebaví. kapelu nechali na chvíľu oddýchnuť a hrali v normálnej zostave a potom, keď sa kapela vrátila na pódium, ma to znova začalo baviť. zhrniem – keď to niekto videl prvý raz v živote, musel si nakakať blatko do treniek a bude ich žrať. keď niekto býva v bratislave, pôjde si radšej pozrieť niečo iné. potom nasledoval návrat do stanu, kde už boli všetci. uložila som sa na spánok. opálka bol opäť akčný. gundžoval, lebo šani stratil pack s gresom. pack sa našiel, ibaže šany ho nechtiac roztrhol, takže sa potom hľadal samotný gres. so toho opálkove sódy – no nemohla som zaspať, lebo som sa musela stále smiať. to by som ale musela mať diktafón, aby som vám vedela zreprodukovať, čo ten chlapec nakladal. nakoniec sa zistilo, že celý čas, čo opálka pičoval, že sa stratil gres, ho šani mal v ruke (tomu hovorím skleróza!). opi ešte stihol zadeliť len tak zo srandy, že by ho teraz asi jeblo, keby šani naložil ten gres do fajky, lebo on mal celý čas chuť na jointa. v tom momente došiel šani so šilanom a smutným hlasom oznámi, že to naložil do šilanu. dovi-dopo. smiech miesto uspávanky a potom už len ticho, tma. spím. nedeľné ráno sa už ale nieslo v inom duchu ako to predchádzajúce. nepohodli sme sa na tom, čo sa bude robiť predpoludním, takže sme sa nakoniec rozdelili. ja so zu sme ostali v kempe a ostatní išli opäť do lázní. pre mňa to bol drahý špás a zu chcela ísť pozrieť jazero, ktoré bolo hneď pri kempe. ušetrené peniažky som radšej investovala do dobrého obeda, na ktorý sme čakali dobré dve hodiny a to nepreháňam. sedeli sme v úplne zaplnenej reštike, ktorá bola najbližšie ku kempu a v kuchyni preto nestíhali. takže kým nám prišlo jedlo, otočila som do seba 3 veľké pivá (keď náhodou neboli štyri…). jazero sme nakoniec vynechali, pretože na nás prišla únava, tak sme sa zložili vedľa stanu. potom začalo znova piecť slnko, tak sme ľahli do stanu a dobre sme urobili, lebo ako sme spali, začalo popŕchať a potom už normálne regulérne pršalo. keď sme sa zobudili, zvyšok partičky sa vrátil z kúpeľov. mali sme poslednú fľašu ovocníčka, tú sme však museli stiahnuť pred vstupom do areálu, lebo s fľašou nás nechceli pustiť dovnútra. a. m. o. sme kvôli tomu stihli iba od polovice. pri vstupe nás na naše sklamanie čakal oznam, že hlavná hviezda večera non phixion nedorazia, lebo medveď. tým sa zmenili naše ďalšie plány. keďže s malými prestávkami fkuse pršalo, rozhodli sme sa zbaliť stany a preto sme zmeškali vystúpenie wwo. vrátili sme sa do areálu a tam ešte natlačili do búdky nejaké žvance, chvíľu sa motkali medzi ľuďmi a potom sa už definitívne vyrazilo domov. vec a jazzy sa na nás určite nehnevali, že sme si ich nepozreli a ostatní nám vtedy už boli tiež ukradnutí. ešte dnes (23. 08.) mám žalúdok obrátený hore nohami, pľúca zničené, nohy boľavé, hlas chraplavý, ale všetko to stálo za tú zábavu, ktorú som zažila, pretože keď som sa konečne vystrela doma na svojej posteli a zaspala ako bábä, mala som dobrý pocit na duši a na bruchu svalovicu od smiechu. na záver ešte malá štatistika – okrem dvoch zapaľovačov som nič nestratila, veľmi pozitívne :)) nechcem vyznieť ako nejaká nevďačná mrcha, ja mám fakt rada hlavného organizátora za to, že svoju myšlienku zrealizoval a teraz sa vďaka tomu môžem každý rok tešiť na mrte dobrého hiphopu u susedov, len by si mali ešte vychytať drobné chyby. rozhodne by tam nemali byť tí trápni bling blink pančuchári – moderátori, lebo to, čo hlásali oni, to bolo fakt zlé. reperské heslá v češtine znejú dosť priteplene, takže by mali radšej zaplatiť niekoho s darom reči a medzi repermi by, podľa mňa, určite niekoho takéhoto šikovného našli, keby hľadali. malo by tam byť viac záchodov, lebo keď som bola kdekoľvek v kempe, vždy trvalo polhodinu, kým som došla k najbližšej kadibúde. a spŕch by malo byť tiež viac. oveľa viac. ďalej chýbal jeden veeeľký stan, kde sa nečapuje, ale len sedí. tam fakt nebolo miesto na sedenie, keď sa človek nemal chuť hodiť o tú špinavú zem. mali by mať aj lepšiu organizáciu pri vchode, predsa len už to nie je to, čo to bolo v roku 2002, keď bol prvý hh kemp. vtedy mohlo prísť na kemp tak maximálne šesťtisíc ľudí, teraz tam bol minimálne trojnásobok toho, keď nie viac. ďalej by sa mohli vysrať na lezenie do riti dánom, nemcom a rakúšanom, lebo tí mali tento rok síce markantné zastúpenie, ale ich vystúpenia boli len jeden veľký šajs. bolo ich počuť celý deň, keď sme boli v stane. repovali tou svojou pridrbanou rečou a keďže asi vedeli, že to nikoho neosloví, aspoň si pripravili dobré a samozrejme prebraté podmazy, takže napríklad do masta aceo-vho repovali minimálne dve skupiny nezávisle od seba a svoje veci hrali len minimálne. inak oceňujem, že tam bolo viacej stánkov s jedlom a väčší výber ako minulý rok. no a to je asi tak všetko. a úplne na koniec ešte veľké poďakovanie partii bláznov, s ktorými som toto všetko prežila. bolo to jedinečné! zu – veľké dík a pusu za trpezlivosť a chladnú hlavu. dobre, že si toho opálku toľko buzerovala, bola to sranda (ale na festivaly sa fakt chodí iba chlastať, húliť, mrdať, fetovať…). opimu dík za to, že je taký nezmar a alkoholik, na tvoj dvadsaťpäťstupňový predklon, chrapľavý hlas a tupý výraz v tvári s otvorenou pusou nikdy nezabudnem. škrupimu dík za video a fotodokumentáciu, večne dobrú náladu a najsexi hlas. šani – si ma milo prekvapil, čakala som, že budeš robiť väčšiu zlobu, ale perlil si tiež parádne, hahaha. maroškovi a vladi dík za poučnú demonštráciu toho, čo s človekom robia pobúrené hormóny – milujte se a množte se. ďakujem vám všetkým a budem si len priať, aby sa toto zopakovalo aj budúci rok. enjoy your life in love and peace! see you next year!