len pred pár dňami som si myslela, že som šťastná. vlastne som aj skutočne šťastná bola. aspoň myslím... nemala som z ničoho vrásky, nič ma netrápilo a tešila som sa z maličkostí. tešila som sa, že sa môžem váľať v tráve. tešila som sa letnej búrke v noci. tešila som sa zo svojich priateľov, tešili sme sa spolu. bola som so sebou spokojná, pretože ma prijali na výšku a urobila som dôležité rozhodnutie v mojom živote - dala som výpoveď a rozhodla sa odísť skúsiť šťastie do sveta. splnila som si zopár túžob ešte z puberty v podobe koncertu dog eat dog a fantastických fun lovin’ criminals, užila som si pohodu tak, ako by ma ani vo sne nikdy nenapadlo a po nej nasledovalo ešte zopár obyčajných dní, ktoré ale boli pre mňa pekné a mali v tej svojej obyčajnosti čaro. bolo mi hej, veru.
minulý týždeň sa to však začalo všetko srať. v hlave sa mi spravil guláš, pretože som stretla svoju nenaplnenú platonickú lásku zo strednej školy. nevyhla som sa konfrontácii s ním, pretože máme spoločných priateľov. uvedomila som si, že robiť neustále rozbroje a paprčiť sa na neho je celkom zbytočné a nikam to nevedie, tak som sa preniesla cez všetky predsudky, ktoré som voči nemu mala, prestala sa ponosovať na jeho spoločnosť a naivne dúfala, že všetko bude oukej. myslela som, že sa dostaví aj pocit úľavy a že z toho budem mať dobrý pocit, no mýlila som sa. verím, že je v podstate dobrý človek tak, ako verím, že v každom z nás je aspoň kúsok dobrého, ale odhliadnuc od toho je to iba arogantný pózer s plytkými hodnotami a ja samej sebe nerozumiem, čo ma k takému človeku vôbec priťahuje. vo štvrtok som okrem nepeknej bitky bola svedkom ješitného vyčíňania mojej kamarátky. otvorili sa mi oči a veľmi ma zamrzelo, keď som zistila, že kvôli nemu na ňu žiarlim. príde mi však prirodzené, že chlapci, objekty túžby a lásky mojich kamarátok sú pre mňa tabu, preto som očakávala to isté od nej. alebo trocha ohľadu. no ničoho takého som sa nedočkala, skôr naopak. dočkala som sa opitej provokácie, uštipačných poznámok myslených zo "srandy" a rovno do srdca namierenej bezočivosti, ktorú u mňa neospravedlní ani miera promile v jej krvi. in vino veritas... verím, že sa trápila, kvôli chlapcovi, ktorý jej nevenoval pozornosť, ale podľa môjho skromného názoru sa problém vo vzťahu nerieši flirtom s iným chlapcom. zachovala sa ku mne necitlivo a nefér. skôr ako hnev som cítila veľké sklamanie a smútok :(( a mám z toho zmätok. včera sa s priateľom rozišla. snažila som sa ju utíšiť, aby z toho nebola smutná, to predsa kamarátky majú robiť. a začína ma už poriadne jebať, že sa ako taká krava vždy správam podľa toho, ako sa má, lebo mi moje skurvené svedomie ináč nedá. prečo nedokážem robiť všetko, čo si zmyslím, lebo ma zabrzdí môj zmysel pre morálku a podobné pičoviny, ktoré sa dnes už nenosia? všetci okolo mňa si robia po svojom, bez výčitiek a bez ohľadu na druhých, len ja to neviem. prečo? nahlodávajú ma pochybnosti o mojich priateľoch a mám chuť páliť mosty. jeden, druhy, tretí, štvrtý... a odísť hneď preč, preč ďaleko, aby som sa na to nemusela pozerať. :(((((
dnes som sa dozvedela, že zomrel môj kamarát arpi. neboli sme nejakí extra dobrí kamaráti, no napriek tomu ma táto smutná správa hlboko zasiahla. je mi to ľúto :(( bol veselý, pozitívne mysliaci človek, ktorý tú pozitívnu energiu šíril navôkol seba. všetci ho mali radi. nezabudnem na to ráno, ktoré som s ním naposledy zažila. bolo to po bubnovačke v pezinku, kde sme nedávno boli spolu s ďalšími kamarátmi. všetci piati sme spolu sledovali východ slnka. bolo to tak krááásne. najkrajšie ráno ever, aspoň zatiaľ pre mňa. nikdy na neho nezabudnem.
v piatok som sa chcela ísť baviť do pezinka. namiesto toho pôjdem na arpiho pohreb do levíc :(((
je mi to ľúto. tak ľúto :((((
Komentáre
neviem
k tej kamoske Ti poviem priklad: Ked budes pred branou neba, budu sa Ta pytat, kolkym ludom si pomohla, napriek tomu, ze oni Tebe nie (a bude ich vela, kedze si taka, ako pises.. ja som taka ista, hadam sa kvoli tomu aj doma, lebo vsetkym pomaham, a mne nikto nic..).. a co povie ona? neboj, jej sa to vrati..
mozno Ta moj nazor nezaujima, no mozno pomoze..
thnx
no
smrť blízkeho človeka, ale i takého, ktorý nám nebol veľmi blízky vždy zabolí alebo človek minimálne zosmutnie a zamysli sa nad životom, jeho zmyslom, o tom, prečo sa veci dejú tak a nie inak...je mi to ľúto... musíme sa snažiť myslieť na to, že on ten smútok nepociťuje, lebo je už niekde "inde" a mali by sme si vážiť, že sme ho mohli spoznať a tým, čo sme s ním prežili, čím možno obohatil náš život, všetky tie spomienky, ktoré nám vyčaria úsmev na tvári, tým všetkým je vlastne stále medzi nami...