nečakané a spontánne žúrky bývajú najlepšie a ináč tomu nebolo ani včera, keď sme sa s keit na arpiho popud vybrali na bubnovačku do pezinka. pridal sa k nám aj hausboth a arpiho frajerka mirka.
cesta ubehla rýchlo, ale miesto, kde sa táto křovácka ekšn diala, sme hľadali oveľa pomalšie, pretože nebolo ani jedného neznajboha, ktorý by bol schopný vysvetliť nám, ako sa tam dostať. no nakoniec sme to našli. zašité miestečko v lese medzi stromami, v strede neveľkej "čistinky" vatra, okolo nej opití, sfajčení a čojaviemešteakí ľudia, mrte všakovakých bong od malých až po velikánske hovado, pri ktorom týpek musel stáť, všetci dovedna spolu búchali. sem-tam niekto doslova zavýjal (ja som musela tiež) a ešte tam mali aj také veci, no neviem, ako sa ten hudobný nástroj volá, je to také chrastítko, hrkálka, na ktorej sú zavesené také mindžoviny malé a tie robia vlastne ten zvuk…
haluz bola, že tam bolo tak cca do sto ľudí (fakt nemám dobrý odhad) a ja som si sadla na najbližšie voľné miesto pri mne. a kukám, že heejo garfo, moja platonická láska z puberty. taaaaaakto veľmi som bola do neho zaľúbená a taaaaaaakto dlho som ho nevidela. ďalší, koho som stretla, je týpek, ktorého som celý život volala peťo a až keď som ho minule videla v správach na ta3, zistila som, že sa volá roman. no tak s romanom pokaždé haluz, lebo vždy, keď ho stretnem, si ma nepamätá, alebo ma nevie zaradiť. fakt, už pekných pár rokov ho sem-tam niekde stretnem a on vždy na mňa kuká, že kto som, keď ho pozdravím. a ja jak taká rúra mu to vždy vysvetlujem. a včera zase! 
roman nám ubalil superturbotlstého jointa (fakt mal pekných pár centimetrov v priemere) a trochu neskôr prišiel jeho kamoš, ktorý nám dal tiež pofajčiť. ty voeee, tak to bol huste hustý makak, vypečená som bola jak také prasiatko a táááák dobre mi bolo. v tom lese, pri tom ohni, s ľuďmi, ktorých som vôbec nepoznala, s mojimi kamošmi. ono tie bongá vytvárali veľmi zvláštnu atmosféru. bolo to také zverské, divé a pre mňa to malo nádych šteklivej mystiky. keď začalo svitať, dopíjala som akurát svoje tretie pevo. rozhodli sme sa, že už je čas ísť het, veď aj křováci sa pomaly rozchádzali.
v poslednej chvíli sme sa cestou z pk rozhodli ísť našou obľúbenou cestou - nie po diaľnici, ale cez slovenský grob smerom na vajnory, kde sú pri ceste aleje zelených stromov, okolo polia, mierne serpentíny, proste krásička. a nedalo nám, museli sme zabočiť na jedno zelené pole, pretože slniečko vychádzalo a nám sa veľmi zažiadalo pokochať jeho východom a privítať nový deň. tak krásne to bolo!!!
a aby to nebolo málo a aby som si podráždila všetky svoje zmysly, po príchode do ba sme si to hneď nasmerovali straight to da ovsište do toho nonstop bufetu, kde sme si dali strááááášnu mňamku, že som normálne nahlas hmmmkala pri jedení, že aké je to dobré! vedela by som to jesť od rána do večera.
posledných pár dní je mi neskutočne dobre. som spokojná, mám kľud na duši, nič hrozné ma netrápi, až mi to celé príde podozrivé.
ešte som si takto život nevychutnávala!
Komentáre